Pred tridsiatimi rokmi bola Nižná Myšľa neznámou dedinou na východnom Slovensku. Dnes je neveľká obec neďaleko Košíc významnou súčasťou archeologickej mapy Európy. Archeológovia tu objavili pozostatky mohutného opevnenia osady rozprestierajúcej sa na desiatich hektároch, pohrebisko takmer so 780 hrobmi, nádherné šperky zo zlata, bronzu, jantáru či fajansu, dokonale odliate bronzové zbrane, úžitkové i umelecké predmety zhotovené z keramiky, kostí, parožia či z kameňa, hračky. Tieto nálezy svedčia o výnimočnej zručnosti a vyspelosti ľudí otomanskej kultúry, ktorí na sútoku Hornádu, Torysy a Olšavy vytvorili v staršej dobe bronzovej jedno z najvýznamnejších remeselných, obchodných, duchovných a mocenských centier v Karpatskej kotline. Tajomstvá minulosti na kopci Várhegy už tridsať rokov odkrýva archeológ Ladislav Olexa.

Výsledky archeologického výskumu, ktorý v Nižnej Myšli vediete, boli prezentované vo viacerých zahraničných periodikách. Obsiahlu reportáž uverejnil najväčší špecializovaný taliansky časopis Archeologia Viva a v májovom čísle časopisu National Geographic vyšiel materiál o dobe bronzovej a otomanskej kultúre na Slovensku. Podstatnú časť textu a bohatú fotografickú dokumentáciu tvoria výsledky vašej práce. Článok má názov Slovenské Mykény. Nie je trúfalé porovnávať Nižnú Myšľu s Mykénami?
Odborný článok s takýmto názvom si nemôžem dovoliť. Určite by vyvolal minimálne úsmev na tvárach odborníkov. Titulok v National Geographic, ktorý považujem za seriózny časopis, má v čitateľoch vyvolať skôr predstavu, že v rovnakom čase ako Mykény prekvitala v Karpatskej kotline opevnená osada, akropola s vyspelou civilizáciou. Len taká drobnosť - osada sa rozprestierala na desiatich hektároch, bola teda približne rovnako veľká ako Mykény. Navyše, materiál sa týka celého priestoru Karpatskej kotliny. Takže názov ani z tohto pohľadu nie je neadekvátny.
Slávny nemecký archeológ Friedrich Schliemann strávil nad vykopávkami pri odkrývaní bájnej Tróje s kratšími prestávkami dvadsať rokov. Vy pracujete na systematickom výskume v Nižnej Myšli tridsiatu sezónu. Čo vás tam ešte stále drží?
Keby ste sa opýtali Schliemanna, asi by rovnako ako ja, nedokázal jednoznačne odpovedať. Aj on sa zrejme každý rok sám seba pýtal, či má zmysel ísť ďalej, alebo to radšej zabaliť. Tridsať rokov som si kládol túto otázku a zakaždým som si odpovedal: Treba pokračovať. Neviem to presne definovať. Keď sa vám raz objaví v zemi niečo zaujímavé a vy sa toho môžete ako prvý človek po tritisícpäťsto rokoch dotknúť, nemôže vás to nechať chladným. Fascinuje ma pocit z objavovania. Archeologický exponát vystavený vo vitríne múzea má síce svoju hodnotu, ale nikdy sa nevyrovná nálezu, ktorý sa vám postupne odhaľuje priamo v teréne. Tam vnímate veci v súvislostiach, vzájomných väzbách, v genéze. Je to ako čítanie dobrej knihy. Ženie vás to dopredu, ale občas sa k nejakej kapitole aj vrátite. Robiť výskum v lokalite ako Nižná Myšľa je pre mňa dar z nebies. Nik nemohol tušiť, že je doslova perlou skrytou v zemi, že je to také bohaté, no predovšetkým historicky nesmierne významné nálezisko. Nie každý archeológ má také šťastie.
Prvýkrát ste začali kopať na kopci Várhegy v roku 1977. Od začiatku vás sprevádzal váš spolužiak a priateľ archeológ Dárius Gašaj. Prečo ste si vybrali práve túto lokalitu, keď na východnom Slovensku bolo množstvo archeologických nálezísk z doby bronzovej, ktoré neboli systematicky preskúmané?
Keď sme s Dáriom v roku 1975 skončili štúdium archeológie, on sa zamestnal v múzeu v Košiciach a ja u pamiatkarov v Prešove. Po dvoch rokoch sme zistili, že táto práca nás neuspokojuje. Rozmýšľali sme, že by bolo dobré vybrať sa po starých známych archeologických náleziskách na východnom Slovensku a zmapovať ich stav. Každú možnosť sme využili na terénny prieskum. V diplomovej práci som sa venoval staršej dobe bronzovej a otomanskej kultúre. Pri štúdiu materiálov som sa stretol so stručnou správou z prieskumu v Nižnej Myšli. Publikoval ju doktor Ján Pastor z Východoslovenského múzea. V rámci krátkodobého výskumu v roku 1948 preskúmal sedem hrobov a robil sondáže na sídlisku. A tak sme sa s Dáriom vybrali na jeden prieskum práve sem. Zašli sme do krčmy, posedeli, podebatovali s domácimi. A oni nám ochotne ukázali Várhegy, teda Hradný kopec, kde pán Pásztor robil výskum.
Vaše prvé nálezy vraj ležali len tak pohodené na poli.
To bola obrovská náhoda. Do Nižnej Myšle sme prvýkrát prišli na jar, v čase orby. Žasli sme. Na poli sme v ornici našli črepy, kosti, jednu celú, zachovanú nádobku, ba dokonca sekeromlat z parohoviny. Várhegy sme potom niekoľkokrát navštívili a zakaždým sme naďabili na niečo zaujímavé. Tešili sme sa, akoby sme našli nejaký poklad. Ani v päte sme však nemali, že je to naozajstný poklad.
Nižná Myšľa je prvou archeologickou lokalitou z doby bronzovej v Karpatskej kotline, v ktorej sa podarilo odkryť okrem opevnenej osady aj kostrové pohrebisko ľudí otomanskej kultúry, doteraz najväčšie v tejto oblasti. Ako ste sa dostali od pamiatkarov a zo stredoveku k archeológom a vysnívanej dobe bronzovej?
V tom čase som sa dostal na trojročný študijný pobyt do košickej pobočky Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. Aj keď sa financie v ústave dopredu plánovali, práve vtedy sa našla menšia suma na zisťovací výskum. Povedali mi - tu máš peniaze, choď si zakopať.
Čím vás zaujala doba bronzová a špeciálne otomanská kultúra? Prečo ste si práve túto tému zvolili na diplomovú prácu?
Otec bol riaditeľom Východoslovenského múzea, v ktorom som ako pubertiak trávil dosť veľa času. Umožnilo mi to zoznámiť sa s prehistóriou i s históriou. Už vtedy som spoznal aj doktora Pásztora, ktorý sa venoval dobe bronzovej. Cez neho som sa začal zaujímať o archeológiu. Počas štúdií som sa zoznámil s bývalým riaditeľom Archeologického ústavu v Nitre docentom Antonom Točíkom, ktorý bol v Európe uznávaným odborníkom na dobu bronzovú. Dal mi obrovské množstvo vedomostí, no predovšetkým impulzov. Zaštepil do mňa presvedčenie, že najdôležitejšie a najkrajšie obdobie v dejinách, ktorému by som sa mal venovať, je práve otomanská kultúra.
V Nižnej Myšli ste začali kopať 7. 7. 1977. Ako sa vám podarilo identifikovať lokalitu, keď informácie o nálezisku boli mimoriadne strohé?
Sídlisko sme lokalizovali podľa priekopy, ktorou bolo očividne obkolesené. Vedeli sme teda, kde je vnútorný areál, ale netušili sme, kde môže byť pohrebisko. Starý pán Pásztor sa už presne nepamätal, kde hroby našiel. Žiaľ, ani miesto nálezu v správe podrobnejšie neopísal. Znovu sa však na nás usmialo šťastie. Náš prvý archeologický tábor sme postavili priamo na pohrebisku. Samozrejme, vtedy sme o tom nemohli vedieť.
Vystačí si archeológ so šťastím?
Nie, ale okrem iného musí mať aj trochu šťastia. Tábor sme postavili na polceste medzi dedinou a sídliskom, na ktorom sme robili výskum. Pozostával z drevenej latríny a maringotky. Po necelom polroku sme urobili hneď vedľa sondáž, ktorou sme chceli pohrebisko lokalizovať. Vedel som, že bude s najväčšou pravdepodobnosťou mimo akropoly, teda niekde za priekopou, ale miesto, kde budeme sondu kopať, som určil intuitívne. Hneď v prvej sonde s rozmermi trikrát tri metre boli tri hroby. V jednom z nich sme našli krásnu zlatú náušnicu. Bol to pre nás šok a zároveň signál, že sme na správnom mieste. Opäť zaúradovala osudová sedmička. V tom istom roku sme preskúmali dohromady sedem hrobov. Prekvapilo ma, že nálezy kostného materiálu a predmetov, ktoré tvorili výbavu hrobov, boli mimoriadne zachované.
Sú archeológovia teoretici a archeológovia praktici. Tí prví sú často uzavretí v kanceláriách a do terénu ich nikto nedostane, druhí zase s nevôľou sadajú za stôl, aby vyhodnotili svoju prácu. Kolegovia vašu prácu v teréne obdivujú, ale na druhej strane som počul výčitku, že nie ste ochotný svoje praktické skúsenosti dať na papier.
Ideálne by bolo nájsť zdravý pomer medzi praktickou a teoretickou archeológiou. Pre každého archeológa je ten pomer individuálny. Priznávam, že viac ma láka práca v teréne. Nepovažujme to však za neodpustiteľný hriech. Hovorí sa, že archeológia je veda o šuplíkoch, ale skôr, ako nález uložíte do depozitu, treba ho zaevidovať, opísať, zrekonštruovať. Predtým ho treba však nájsť. To je, podľa môjho názoru, trvalá hodnota. Tam vidím svoje uplatnenie. Nemám ambíciu každý rok vydať jednu knižku o Nižnej Myšli. Rád to prenechám iným.
Podľa vašej teórie by tu malo byť ešte jedno pohrebisko. Prečo si to myslíte?
Pôvodná osada, ktorá tu existovala približne dvesto rokov, bola menšia. K nej patrí pohrebisko s predpokladanými tisíc hrobmi. Po roku 1500 pred naším letopočtom sa podľa nezvratných výsledkov výskumu výrazne rozšírila. Či to boli noví kolonisti, ktorí sa nasťahovali do prekvitajúceho sídla, alebo ľudia z okolia, ktorí v akropole hľadali ochranu pred akýmsi nebezpečenstvom, dnes nevieme. Dôvody na rozšírenie museli byť však mimoriadne vážne, keď pri výstavbe nového fortifikačného systému a  nových obydlí boli schopní prekonať strach, posvätnú úctu k mŕtvym, vieru v posmrtný život a stavať na miestach, kde sú pochovaní ich predkovia, teda na starom pohrebisku. Nová, rozšírená osada existovala minimálne ďalších sto rokov do jej definitívneho zániku. Žili tu teda ďalšie dve generácie, ktoré museli nebohých kamsi pochovávať.
V lokalite ste našli hádam všetko, čo si môže archeológ želať. Vaši oponenti tvrdia,  že výskum v tomto štádiu je už len nezmyselnou honbou za ďalšími ľudskými kostrami, hrncami, šperkami či pokladmi.
Život ľudí otomanskej kultúry v tejto lokalite je napriek doterajším nálezom naďalej zastretý množstvom nezodpovedaných otázok a tajomstiev. Archeologický výskum by aspoň časť z nich mal odhaliť. Čím viac informácií budeme mať, tým je väčšia šanca, že sa nám to podarí. V Grécku už v tomto období jestvovalo lineárne písmo. Podľa nálezov vieme, že osada v Nižnej Myšli mala čulé kontakty so Stredozemím. Vôbec by som nevylučoval možnosť, že aj títo ľudia už poznali písmo. Keby sa nám to podarilo dokázať, posunuli by sme historické poznanie opäť ďalej. A priznávam, že by to pohladilo moju dušu.
Jedným z vašich najobľúbenejších nálezov je dvojhrob matky s dieťaťom. Čím je výnimočný?
Matka mala chlapčeka uloženého pri nohách. Evidentne zomreli spolu. V bezprostrednej blízkosti boli ďalšie tri hroby, v ktorých boli uložené deti. Všetky boli pochované dodatočne. Jeden detský hrobček čiastočne zasahoval do hrobu matky. Z toho vyplýva, že obyvatelia opevnenej osady pripisovali mimoriadny význam pokrvným vzťahom aj po smrti. Nesmierna úcta k príbuzným je v porovnaní s dneškom dojemná.
Na pohrebisku ste našli viac dvoj- a trojhrobov. Unikátom je jediný štvorhrob, ktorý je vystavený vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Bez analýzy DNA sa však nedá stopercentne určiť, či vo všetkých ležia najbližší príbuzní. Čo keď sa mýlite?
Keď sme v roku 1977 začali s výskumom, v archeológii nikto nemal predstavu, čo dokáže skúmanie DNA. Dnes vďaka tomu, že sme všetky kostrové nálezy precízne evidovali a ukladali, máme v rukách mimoriadne cenný materiál, ktorý raz budeme môcť podrobiť analýze DNA. Dúfam, že sa toho dožijem a že potvrdia našu teóriu. My sme vychádzali z polohy hrobov a ich obsahu. V štvorhrobe drží muž v náručí chlapčeka a žena dievčatko. Alebo v jednom hrobe sme našli dve deti. Keď dieťa zomrelo po rodičoch, dodatočne sa ho snažili pochovať čím bližšie. Vieme teda, že obyvatelia osady mali v pochovávaní systém. Aké iné vzťahy ako príbuzenské mohli rešpektovať? Keď zomreli naraz príbuzní, pochovali ich do jednej hrobovej jamy bez ohľadu na pohlavie či vek. Mŕtvych ukladali nabok, do polohy, akoby len spali. Spolu s predmetmi im do hrobov vkladali aj potravu a nápoje v nádobách. To všetko svedčí o silnej viere v posmrtný život. Túto vieru prevzalo od pohanov aj kresťanstvo. Otomanská kultúra, reprezentovaná obyvateľmi opevnenej osady, bola predsa nesmierne vyspelá.
Akú vyzerali ženy a muži pred 3500 rokmi?
Keď sa Jana Wericha opýtali, či vie vymenovať sedem divov sveta, sedemkrát povedal - žena. Faktom je, že podľa kostených pozostatkov boli ženy v osade mimoriadne urastené fešandy. V porovnaní s inými súvekými pohrebiskami, o ktorých boli publikované informácie, boli vyššej postavy. Ich vzrast zodpovedá priemeru dnešnej populácie, čo bolo na to obdobie skôr zvláštne, ako bežné. Na základe antropologických analýz odhadujeme, že sa dožívali nad štyridsať ba dokonca až do šesťdesiat rokov, čo bol v porovnaní s inými náleziskami veľmi vysoký vek. To isté sa týka mužov. Približne desať percent pochovaných dosahovalo výšku nad 180 centimetrov. Okrem genetických predpokladov museli mať zrejme kvalitnú, výživnú stravu.
Bola komunita už v tom čase sociálne štrukturovaná?
Podľa výbavy hrobov jednoznačne áno. Vzrastom vysokí muži patrili medzi bohatšiu, privilegovanú vrstvu, akúsi aristokraciu. Ženy si neplnili len materské povinnosti. Našli sme napríklad hrob remeselníčky. Pri nohách mala uložené polotovary na výrobu kostených šidiel dokonca s obsidiánovým nožom. Máme aj hroby žien so zvláštnym postavením, akýchsi kňažiek. Boli pochované v ozdobných fajansových zásterkách, ktoré tvorilo niekoľko tisíc korálok, mali zlaté a bronzové šperky. Ich hroby sa nachádzali v blízkosti pochovaných mužov, pri ktorých sme našli dlhé zdobené dýky a ďalšie predmety. Jedinečnú výbavu hrobu mala mladá dievčina. V jej hrobe sa nachádzala skvostná kolekcia predmetov - krásny jantárový náhrdelník kombinovaný s fajansovými korálkami, množstvo zlatých šperkov, krásne keramické nádoby. Bola dokonca pochovaná v drevenom sarkofágu. Vedľa nej sme našli hrob rovnako starej dievčiny. Pochovali ju v oveľa plytšom hrobe bez akejkoľvek výbavy či milodarov, ruky a nohy mala dokonca zviazané. Hneď sa vynára otázka, či to bola otrokyňa, alebo slúžka predstaviteľky vládnuceho rodu a či ju neobetovali, aby mohla svoju pani sprevádzať aj v posmrtnom živote. Takéto nálezy naznačujú, že spoločenstvo v osade pravdepodobne už v tom čase dospelo do štádia výrazných sociálnych rozdielov a postavenia jej členov. Našli sme napríklad obetnú jamu, v ktorej boli podľa antropológa štyri mladé ženy od šestnásť do dvadsaťštyri rokov. Ani jedna z nich nerodila. Všetky mali zlomené väzy. Prečo ich obetovali? Boli to otrokyne? Veštkyne? Odsúdili ich pre neplodnosť? Nik nevie. Aj tento zvláštny hrob svedčí o tom, že obyvatelia osady si neboli rovní.
Nálezy dokazujú, že medzi obyvateľmi osady fungovalo ľudožrútstvo. Ako si vysvetľujete, že napriek dostatku potravín a relatívne vysokému stupňu rozvoja civilizácie pestovali kanibalizmus?
Ľudské kosti, ktoré nesú znaky po hryzení, sme našli nielen v obetných, ale aj v odpadových jamách. Našli sme na nich aj zárezy po nožoch, niektoré boli špirálovito zlomené zrejme preto, aby sa konzumenti dostali k špiku. Nebol to teda ojedinelý jav. Doklady o kanibalizme sú však známe z celej vtedajšej Európy, nielen z nálezísk otomanskej kultúry. V tom období to bol určitý civilizačný jav viazaný na nejaký rituál, nebol motivovaný nedostatkom potravín.   
Čím sa osada v Nižnej Myšli líši od iných osád z doby bronzovej v Karpatskej kotline?
V prvom období patrila Nižná Myšľa rozmermi a počtom obyvateľov medzi štandardné osady. S tým rozdielom, že tu sa skôr vyčlenila vyššia vrstva, akási aristokracia. Vnútorný vývoj spoločnosti v tejto osade dosiahol v tom čase maximálnu civilizačnú úroveň oveľa skôr ako inde. Spôsobila to zrejme blízkosť ložísk zlata a medi, ktorá zabezpečila prosperitu jej obyvateľov. Svoju existenciu mali od začiatku postavenú na metalurgii farebných kovov čo spôsobilo, že vývoj tu akceleroval oveľa rýchlejšie. Ostatné osady mali skôr agrárny charakter, s oveľa menším počtom remeselníkov. Navyše, mala výhodnú strategickú polohu na križovatke obchodných ciest.
Okolo roku 1500 došlo v celej Európe k obrovskému pohybu, krutým bojom. Veľká časť osád ľudu otomanskej kultúry v tom čase zanikla. Nižná Myšľa však naďalej prekvitala. Ako si to vysvetľujete?
Aj osady v okolí ľahli popolom a život v nich nepokračoval. Obyvatelia z okolia zrejme našli v tejto prosperujúcej komunite akýsi azyl, našli tu záchranu a zázemie. Preto Nižná Myšľa prežila aj svoju druhú etapu rozkvetu. V tomto období získala superpostavenie v celej Karpatskej kotline. Preto intenzívne hľadáme druhé pohrebisko, ktoré môže mať z pohľadu historického vývoja civilizácie pod Karpatami obrovskú výpovednú hodnotu. Analýzy DNA by mohli byť jednoznačným dôkazom migračnej teórie, vzájomných kontaktov Nižnej Myšle s vyspelými centrami v iných oblastiach Európy.
Založili ste klub Collegium Myssle, v ktorom sa angažujú ľudia rôznych profesií, priatelia archeologického výskumu ochotní nezištne pomáhať. Klub v spolupráci s miestnou samosprávou a Archeologickým ústavom SAV založil v obci v roku 1998 prvé neštátne archeologické múzeum na Slovensku. Čo vás viedlo k takejto nezvyčajnej prezentácii výskumu?
Trendom v európskej muzeológii je prezentácia výsledkov priamo na mieste alebo v blízkosti nálezísk. Predtým bola snaha sústreďovať výnimočné nálezy vo veľkých múzeách a zvyšok sa ocitol v depozitoch. My sme v priebehu tridsiatich rokov našli okolo šesťtisíc evidovaných predmetov, tony materiálu. Vznikla potreba uskladniť zbierky, založiť centrálny depozitár. Vďaka pochopeniu nášho ústavu a samosprávy, miestnych predstaviteľov katolíckej cirkvi a nezištnej pomoci členov Collegia Myssle sa nám podarilo zrekonštruovať časť kláštora premonštrátov, kde sme mohli nálezy uskladniť a vystaviť. Okrem funkcie centrálneho depozitáru plní aj ďalšiu dôležitú úlohu. Vo výstavných priestoroch prezentujeme najhodnotnejšie nálezy, ktoré lákajú do Nižnej Myšle stále viac turistov. No nielen ich. V rámci vyučovania dejepisu ho navštevujú aj žiaci základných a stredných škôl z Košíc a okolia. Azda najviac ma teší, že návšteva múzea sa stala súčasťou učebných osnov.
Je na Slovensku priaznivá atmosféra na rozvoj vedeckého poznania v oblasti archeológie?
Nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť lepšie. Archeológia je na tom tak, ako celá slovenská veda a výskum. Určite by sme potrebovali viac financií na moderné prístroje a technológie, čo by nám šetrili čas a peniaze. Poznám však príklady z okolitých krajín, v ktorých kolegovia mali na naše pomery neuveriteľné vybavenie, nedosiahli však o nič lepšie výsledky ako my. Samotná technika ešte nie je zárukou dobrého archeologického výskumu.
Archeológovia patria spolu s učiteľmi do skupiny zamestnancov s najnižšími príjmami. Vaším snom je vybudovať v Nižnej Myšli archeologický skanzen. Čo vás motivuje? Hľadáte v Nižnej Myšli svoju Tróju?
Každý človek, nielen archeológ, by mal hľadať svoju Tróju. Kto nehľadá, nič nenájde.

PhDr. Ladislav Olexa (1953) sa narodil v Prahe. V roku 1975 vyštudoval archeológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dva roky pracoval v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Prešove. Od roku 1977 je zamestnancom Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre, pracovisko Košice. V roku 2003 vydal v edícii Archeologické pamätníky Slovenska odbornú publikáciu Nižná Myšľa - osada a pohrebisko z doby bronzovej. Priebeh a výsledky systematického archeologického výskumu v Nižnej Myšli boli publikované v časopisoch National Geographic, Archeologia Viva, Swiat Wedi, Slovenská archeológia a v mnohých ďalších. Pracoval na výskumoch v Ždani, Starej Ľubovni, v Červenom Kláštore, na Šarišskom hrade, v Bardejove, Krásnom Brode, Budimíri, Nižnej a Vyšnej Myšli. Kolekciu nálezov z Nižnej Myšle mohli obdivovať návštevníci výstav v Taliansku, Nemecku, Poľsku, Maďarsku, na Ukrajine a Slovensku. Je zakladateľom Klubu priateľov archológie Collegium Myssle, stál pri zrode prvého neštátneho archeologického múzea na Slovensku v Nižnej Myšli, je priekopníkom archeoturizmu na Slovensku. Spolu s obecnou samosprávou pripravuje projekt výstavby archeologického skanzenu Myssle.